20 rokov v manželstve s agresorom, ktorý ma od začiatku ubíjal, ponižoval, vyľavoval si zlosť. Tiahne mu na 50 a nejako si začal uvedomovať, že celý život venoval deťom a svoj voľný čas premárnil. Začal športovať, odchádzať z domu, keď som tam ja a deti. Nikam spoločne s nami nechce a ak nás niekam vezme potom to vyčíta, že nám venoval dosť a teraz si pôjde po svojom. Milenku nemá, sex si vyžaduje pravidelne. Ja som sa nejako začala mať po tvrdej životnej skúške rada a ešte len si začala uvedomovať s kým žijem. Keď sa mu darí, má dobrú náladu čo je tak 2x za rok, tak sa to dá vydržať, ale neustále mi to pripomína, prečo som odťažená zo už je hodný.
Lenže ja som už nadobudla také presvedčenie, že ho už nikdy mať rada nebudem a už ani nechcem ani nechcem, aby to medzi nami bolo dobre. Nestojím aj neho, zostarla a ochorela som vedľa neho, vykašľal sa na mňa, relácia si robila čo chce, som s deťmi sama. Boli malinké hneď po práci krčma. Keď už som veľmi naštvaná a nechcem hovoriť, príde s tým z ľudí si majú odpúšťať nech mu odpustím a zabudnem na to zle, že už bude hodný. Neverím a chcem už umrieť. Nikoho na svete nemám len deti, ktoré už pomaly začínajú svoj život.
Kamaráti od nás odohnal s tým, že si vystačíme sami. Odísť nemôžem bývanie som zdedila, spoločne sme investovali, nechcem ho vyhnať aby niekde začínal v tomto veku sám. Je mi ho ľúto. Chodím do práce, musím sa premáhať, mám v popise práce byť pozitívna a skvele naladená pred zákazníkmi. Ale ja sa nedokážem premáhať večne. Je mi to tak strašne ľúto, lenže čo mám robiť? Cítim sa sama, v duši opustená a nepotrebná. Na svoj problém som zatiaľ nenaliezla riešenie, ale dúfam, že už sa mi to čoskoro podarí, pretože takto ďalej žiť veru nechcem. Som bez energie, vyčerpaná a unavená z tohoto všetkého smútku a depresií.